 |
|
|
|
|
O FRANCÚZSKU |
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
DOVOLENKA |
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
FRANCÚZŠTINA |
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
INFORMÁCIE |
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
KULTÚRNE PODUJATIA |
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
Pani ministerka, toto v praxi ur?ite bude fungova?, ale bude to fungova? v teórii?
Údajne sa to spýtal nemenovaný vysoký štátny úradník vtedajšej americkej ministerky zahrani?ia Madeleine Albrightovej. Tá otázka vystihuje, v ?om by Ameri?ania a Briti radi videli hlboký rozdiel medzi francúzskym a anglosaským spôsobom myslenia. A teraz, v roku stého výro?ia Entente Cordiale medzi Francúzskom a Britániou, máme pred sebou bizarnú výmenu rolí: vo vojne v Iraku mal teoreticky pravdu Tony Blair, ale Jacques Chirac mal pravdu v praxi.
Blair právom varoval, že nám hrozí reálne nebezpe?enstvo zo zlievania medzinárodného terorizmu, zlo?ineckých ?i zrútených štátov a zbraní hromadného ni?enia, a má pravdu, že Európa a Amerika musia spolupracova? a len tak ich môžu porazi?. Chiraca viedla nesprávna a jednozna?ne úbohá úvaha, že Európa pod vedením Francúzska by túto tému mohla využi? na to, aby z nej vy?ažila celosvetovú koalíciu nespokojencov so Spojenými štátmi.
Pritom ten lišiak zvláš? nedôveroval hláseniam spravodajských služieb o irackých zbraniach hromadného ni?enia a nie celkom neprávom sa obával následkov invázie - na samotný Irak, na širší priestor Blízkeho východu a na moslimov v Európe.
Churchillova hyperbola
Dnes to vyzerá, že by bolo bývalo lepšie ponecha? Irak zapuzdrený Saddámom, za kruto dôrazného režimu inšpekcií a preletov, podpory vnútorných demokratiza?ných síl v Iráne a Saudskej Arábii. Pritom by sa bolo pokra?ovalo v pomalom vybrusovaní mieru medzi Izrael?anmi a Palestín?anmi. Asi by to nebolo lepšie pre vä?šinu Ira?anov, to by sme mali uzna?. Ale lepšie pre vojnu proti terorizmu, lepšie pre Blízky východ, lepšie pre Európu a, áno, lepšie pre Spojené štáty. Obsadi? Irak bolo, ako by povedal Talleyrand, horšie než zlo?in, bola to chyba.
Rok je v dejinách ve?mi málo. Toto možno boli príšerné týždne pre Irak, Busha a Blaira. Ak sa bude situácia postupne zlepšova?, kone?ná bilancia môže vyzera? o nie?o pozitívnejšie. Nech si už o dôvodoch za a proti tejto vojne myslíme hoci?o, musíme už dúfa?, že budúci historici v irackej vojne uvidia ra?í za?iatok demokratickej transformácie širšieho priestoru Blízkeho východu. Ale tá nádej ?oraz viac slabne.
Skôr to vyzerá, že budúci historici budú túto vojnu považova? za to, ?o stálo prezidenta Busha druhé volebné obdobie, hoci mu ho práve malo zabezpe?i?. Najmä, ke? zorganizuje ešte ?alšie tla?ovky. George W. Bush mal pred ?asom sériu dobrých prejavov, a aj ich dos? dobre predniesol, ale kto po?ul tú nesúvislú samochválu, ktorou pred pár d?ami bránil vojnu v Iraku, sotva v ?om zostane dojem, že ten ?lovek vie, ?o robí.
?ažko skúšaný, ale stále ešte vzdorovitý Tony Blair sa vo Washingtone stretol s rozhaseným prezidentom. Teraz by si mal pár vecí ujasni?. Navrhol by som mu nasledujúce intelektuálne menu. Ako predjedlo: ke? teraz v prejavoch stup?uje vojnové moralizovanie, nie je to najlepšia odpove? na chaos, do ktorého sme spadli.
Churchillovu hyperbolu možno dosiahne v novembrových vo?bách Bush, no nie Blair.
Bonjour, Jean Chéri
Trochu viac chladnej triezvosti, uznania, že veci nevyšli tak, ako mali, by Briti ur?ite ocenili. Ocenila by to kontinentálna Európa, ale aj mnoho znepokojených Ameri?anov. Bolo by to lepšie východisko pre jeho dôležité posolstvo, že Francúzsko by teraz malo ma?, tak ako Británia, záujem zachráni? Irak pred anarchiou.
Teraz hlavný chod: v záujme Británie, Európy a Ameriky je, aby budúcim prezidentom Spojených štátov bol senátor John Kerry. Blair sa, samozrejme, nemôže zriec? svojej nedávnej minulosti, a nemôže ani žiadneho z kandidátov podporova?. Opatrnos? káže, že by sa mal drža? toho, na ?o stavil. Nikdy som však nechápal argument, že tým, že Bush a Blair šli spolu do vojny, sú už odteraz politicky zosobášení nadosmrti. Z triezvej analýzy plynie, že možno s výnimkou obchodnej politiky je Kerry ove?a lepší transatlantický partner toho druhu liberálneho internacionalizmu, ktorý predstavuje Blair. Preto by mal urobi? všetko, aby bolo jasné, že ho nikto nezverboval a nepredur?il na úlohu roztlieskava?a v Bushovej kampani.
Tomuto nebezpe?enstvu sa môže vyhnú? tým, že prestane zosil?ova? moralizátorské prejavy o vojne proti teroru. Ale tiež - hoci to znie ?udne - že na verejnosti stratí dobré slovo o Francúzoch. Lebo jednou z drobných nacionalistických absurdít republikánskej kampane je, že vyhadzuje na o?i Johnovi Kerrymu, že vie po francúzsky. Republikánsky vodca vä?šiny v Kongrese vraj povedal: "Bonjour, Monsieur John Kerry ?i Jean Chéri." Bushov minister hospodárstva mu dokonca vytkol, že ešte aj francúzsky vyzerá. Quel horreur!
Pravda, strie?a? si z Francúzov je stará anglosaská kratochví?a, ku ktorej Ameri?ania dos? dlho nemali až taký sklon ako Francúzi. Dnes je americký prezident, ?o by vedel po francúzsky, presne to, ?o Británia potrebuje, ?o potrebuje Európa, a naozaj to, ?o potrebuje sama Amerika, aby mohla napravi? škody napáchané hrubým unilateralizmom Bushovej administratívy.
Nikto nebude vážne ?aka?, že by Blair verejne uznal, že Chirac mal pravdu - nie v teórii, ale v praxi - a že on sa v otázke Iraku mýlil. Ale mohol by sa pokúsi? využi? svoju jedine?nú popularitu v Spojených štátoch na to, aby udržal na uzde tento ve?mi anglosaský predsudok, ktorý hrozí, že by mohol oto?i? najdôležitejšie vo?by sveta zlým smerom.
Ve?ká budúcnos?
Po?me k dezertu. Akú budúcnos? má Entente cordiale - za ceremoniálom, za vzájomným oslávením životných štýlov a krá?ovninou strašne anglickou francúzskou konverzáciou? Odpove? by mala znie?: ve?kú budúcnos?. ?ažko si možno predstavi?, ?o by Európa mohla vo svete zmeni?, kým tieto dve mocnosti nedospejú k tomu, že si za?nú rozumie?. V mnohom totiž predstavujú v rámci Európy dve extrémne pozície. A v mnohom by tá pravá pozícia pre Európu bola niekde medzi Londýnom a Parížom.
Platilo to po vä?šinu takmer dvojro?nej irackej krízy - mohlo sa urobi? to?ko dôležitejších vecí, než sa urobilo. Najviac to platí pre naše vz?ahy so Spojenými štátmi. Len silnejšia Európa môže vystupova? ako seriózny partner hyperve?moci. Skrátka, ke? britský premiér bude najbližšie hovori? s Washingtonom, mal by myslie? na Francúzsko.
Timothy Garton Ash (1955) britský novinár, politológ a historik. Je riadite?om Strediska európskych štúdií na St. Antony's College v Oxforde. Vydal knihy Spis: osobná história, Po?ská revolúcia, Magická lampa, V mene Európy, Dejiny sú?asnosti.
|
|
